Znášanlivosť bytia

Nechápem, ako je možné, že výčitky svedomia po ťažko prehýrenej a búrlivej piatočnej noci sa mi dostavia vždy až v nedeľu večer? A taký pekný víkend to mohol byť...V piatok v práci sme sa s kamarátkou pohrávali s myšlienkou ísť večer do mesta. Len tak samozrejme, niečo vypiť, zatancovať si a obzrieť sa po chlapoch, či sa od minula náhodou nezmenilo chlapské osadenstvo nášho malého mestečka. Ku večeru som už bola dohodnutá s kamarátkou a jej novým priateľom, že spolu aj so mnou a mojim (ani neviem či ho tak mám nazývať, pre mňa to chodenie nebolo, pre neho asi hej) bývalým, s ktorým sa snažím udržiavať kamarátsky vzťah, zatiaľ čo on vždy keď si vypijeme, sa ma snaží zase raz dostať. Tak keď sme sa o jedenástej večer miestneho času uvelebili v boxe jedného obľúbeného klubu, dali sme sa s "kamarátom" do boja s Borovičkou. Ja som to nepočítala, ale kamarátka mi v sobotu v robote povedala, že za hodinu a pol čo tam s priateľom pri nás sedela len otvárali oči, ako sme sme stihli poldecák otočiť a prevrátiť do seba dovedna osem krát. Poznám kopec ľudí, čo by sa po troch už nevedeli poriadne pohnúť (napríklad ona), ale nám to problém nerobí. Škoda, že alkohol so mnou veľmi dobrý kamarát nie je, lebo vždy sa musí stať niečo, respektíve, JA vždy musím vyparatiť niečo, za čo sa druhý deň (alebo väčšinou až o dva dni) musím aj trošku hanbiť. Teda, nezainteresovaný človek by mohol tvrdiť, že by sa mi patrilo si vstúpiť do svedomia. Napríklad tento piatok som bola asi naozaj rozšafná. Ale keď ja za to nemôžem, že ma tak straaašne baví flirtovať s chlapmi a tancovať s nimi, a motať im hlavy. Síce toto všetko by bolo v poriadku, keby sa to často krát nezvrtlo až k zadrbávaniu sa kdesi vonku. Džííízs. A tak prestriedať všetky diskotéky v meste v priebehu jednej hodiny, a nakoniec skončiť s partiou totálne ožratých ľudí v nočáku to je "také moje". Keby som ich aspoň poznala - nepoviem. Ale sedeli sme si pri borovičke (zase raz), vyspevúvali sme si staré česko-slovenské hity (nám babám šla najlepšie hitovka od Salca - Keď ťa nechá dievča, haha, ktovie prečo ) a tak mi to rýchlo prešlo. Joj. Do postele som ľahla, keď mi digitálne hodinky ukazovali presne 6:00. Ráno podotýkam! Pravdepodobne, ako zisťujem podľa posledných prieskumov, ma veľmi začalo baviť chodiť domov v tomto rozumnom čase, keď iní ľudia už začínajú pracovať, ja sa ešte len šuchcem z mesta. Ešteže sa môžem vyhovoriť na to, že som mladá, mám len dvadsaťjeden rokov, a užívam si život plnými dúškami. Škoda, že moja mamka to nedokáže pochopiť a z postele ma ťahá už o jedenástej. No uznajte, dá sa to dospať? A tak v sobotu pri toľkej únave ani nemám moc času rozmýšľať nad tým, čo všetko sa udialo minulú noc, zvlášť keď musím ísť do roboty, kde sme stvrdli do samej polnoci. Ale nedeľa je kritická. To už nemám v tele žiaden alkohol, a keď sa mi v hlave vynárajú spomienky, sem tam si hlavu tresnem do stola, aby sa nepovedalo, že mi to vôbec nevadí, že som zase spievala na ulici, alebo tancovala tam, kde nik iný netancoval. Čo už, asi by som to zhrnula jednou vetou. Zase jeden vydarený piatok za mnou.