Znášanlivosť bytia

Tento rok bol pre mňa náročný po mnohých stránkach, a tak som si pred nedávnom kúpila ružové okuliare, že možno to bude lepšie. Čo čert nechcel, nefungovalo to. Ešte ma včera kamarát sprdol, že to nestačí, keď majú ružový rámik, ale je treba, aby mali ružové sklá. Pardón? Ale ak si dobre pamätám, hovorí sa: Pozeráš sa na svet cez ružové okuliare, nie cez ružové sklá okuliarov. Opravte ma, ak sa mýlim. Ako študentka a mladá baba som síce z posledných síl zarytý optimista, no tak či tak vidím vo svete všetko to zlo a neprávosti, a čo sa týka nášho štátu a našej krásnej budúcnosti ani nehovorím, ale o tom sa baviť nebudem, toto nemám chuť rozvíjať. No čo ma vytáča v poslednej dobe je, že si už nemôžem pozrieť ani žiaden normálny film, alebo prečítať nejakú normálnu knihu bez toho, aby som sa pri tom nemusela chytať za hlavu a prevracať oči nad tým, aké nám to ponúka plytké deje. Dobre ja viem, že toto pravdepodobne nie je téma, o ktorej si chcete čítať, alebo sa o nej baviť, ale ja som z toho naozaj smutná. Kedysi, keď som mala zlú náladu, stačilo aby som si čítala knihu, alebo si pustila dobrý film a všetko to prešlo. Ale s pribúdajúcim vekom zisťujem, že tie prízemné príbehy, čo sa na nás tisnú zo všetkých strán, nám pomaly, ale isto vymývajú mozgy. A takí inteligentní ľudia to z nás mohli byť. Keď vidím ako sa jeden film za druhým končia sladkým "Happy Endingom", je mi z toho na vracanie. Dej síce má úvod, zápletku, nečakaný zvrat a dramatický koniec, ale čo z toho, keď hneď v úvode vieme povedať, ako a kto s kým skončí. Bože, to naozaj na tomto musíme vyrastať? A nielen my, ale mladšie a mladšie generácie? Prosím nie. Osobne mám veľmi rada romantiku, ale súčasné filmy okolo nej utekali širokým oblúkom. S ochotou by som sa chcela zasmiať (podotýkam úprimne) pri dobrej komédii, ale tú som naposledy videla asi vtedy, keď som s tatkom na Vianoce ´96 prvý krát pozerala "Sám doma". Keď si zhrniem toto všetko, potom sa netreba ani pozastavovať nad tým, ako niekto žije úplne naivný život. Veríme tomu, čo vidíme na obrazovkách, ale to čo nám ponúka náš vlastný život tu a teraz, to nezachytíme ani za nič. Pritom je tak krásne veriť v rozprávky. Minule som čítala mojej malej päťročnej neterke jednu z mojich najobľúbenejších rozprávok z detstva - "Lady a Tramp". Naozaj netuším, čím to je, že v poslednej dobe som taká ľútostivá, ale ja som som sa na konci normálne rozplakala. Bože, veď ešte aj tie psy sa majú lepšie ako ja! On tulák a ona krásny čistokrvný psík, a žili spolu šťastne až kým nepomreli. Smiešny život. Ale naozaj netuším, aký prístup k nemu si mám vybudovať. Dúfam, že to čím skôr zistím. Inak budem nútená do smrti pozerať tie hlúpe romantické sračky.