Znášanlivosť bytia

Je zvláštne ako veci vyzerajú, keď sa na ne pozrieme s odstupom času. Všetko dáva zmysel, každý malinký kúsok do seba zapadá, a naozaj, vždy je všetko tak, ako to má byť. Občas som si na neho spomenula, ale nestretla som ho nikdy ako bol rok dlhý. On na mňa pomaly aj zabudol, a ja tiež. Ale čo čert nechcel, štyri roky potom všetkom, nás osud znovu zviedol dokopy. Ja už som študovala na vysokej škole druhým rokom v inom meste, dvesto kilometrov od domova, a on bol tiež preč, o niečo dlhšie ako ja. Bol začiatok októbra, a s kamarátkou sme sa vybrali v piatok večer do mesta. Niečo sme popili, niečo sme potancovali (zhodou okolností sa ona v ten večer zoznámila s mojim kamarátom, s ktorým je dodnes) a cesta domov bola ako vždy hektická. Stáli sme pod diskotékou, ja v diskrétnej vzdialenosti od nich, čakajúc slušne na to, kým sa rozlúčia, a my pôjdeme domov. Zrazu som začula tichučké mňaukanie. Malinká sivá mačička sedela v kúte a vystrašenými očami sa pozerala na tie zvery, čo pobehovali okolo nej. Na to, že ja mačky vyslovene nemám rada, prišlo mi jej ľúto. Bola drobučká, a určite by ju tam niekto pristúpil, tak som prišla k nej a vzala si ju na ruky. A spolu s ňou sme sa všetci traja vybrali domov. Nebolo by to také strašné, keby sme každých päť minút nemuseli stáť, lebo oni nevedeli mať seba dosť. No v tom som HO zbadala. Stál na námestí, asi tri metre odo mňa a napchával sa, tri krát hádajte čím, cheesburgerom. S tatárskou. Tých dvoch som už nemohla ani počuť, ani vidieť, a tak podgurážená alkoholom a vyzbrojená mačiatkom, šla som za NÍM. Samozrejme, ako som predpokladala, nepamätal si ma. Neviem či to bolo tým, že za tie štyri roky som sa naozaj poriadne zmenila, alebo bol jednoducho tak opitý, že nevnímal nič zreteľne. Ale ujal sa mňa aj môjho mačiatka. Cesta domov, ktorá mi trvá zhruba pätnásť minút, mi s ním trvala asi hodinu. Smiali sme sa celý čas, bavili sa o všetkom a roztápala som sa pri pohľade na NEHO, keď vzal to mačiatko, a dal si ho k sebe do bundy, aby mu nebola zima. A vzal si ju domov! Skutočne mi prišiel neskutočný. Taký, osudový. Potom, keď ma pobozkal pred dverami, myslela som, že sa roztopím. Vydupala som si ho? Vysnívala? Alebo ako je toto možné, že sa to všetko deje. Toľko rokov potom, čo som bola tak zaľúbená do neho? Ako vravím, náhody neexistujú. Spýtal si moje číslo, a dohodli sme sa, že na druhý deň pôjdeme vonku. Keď mi o deviatej ráno zvonil telefón a ja som uvidela na displeji jeho číslo, myslela som, že odpadnem! A potom, čo mi smutne oznámil, že otec mu nedovolí mačiatko si nechať doma, keďže už majú psa a idú sa zožrať, mala som chuť ho ísť vystískať. On mi volal len preto, aby som sa nehnevala, ale musí ju dať preč! Jemu som totiž asi nevravela, že mačky nemám rada. V sobotu som ale bola na vážkach či ísť, alebo neísť s ním na rande, tak som to preložila na nedeľu večer. Mala som trošku stres, ale bolo mi s ním dobre. No žiaľ, nie natoľko, ako som dúfala. Takýmto veciam sa nedá nútiť, a on bol skvelý, viem, že chyba bola vo mne. Písal mi. A písal mi často, smsky, na internete, ale ja som sa zasekla. Toto robím stále! Príde skvelý chlap, ktorý ma chce a ja cúvnem? O čom to svedčí? Sama neviem. Študuje v Bratislave a domov chodí raz za pol rok, a síce ja študujem kúsok od neho, aj tak sme sa nikdy nedostali k tomu, aby sme sa ešte stretli. Ale opäť, chyba bola vo mne. Pretože, kde je vôľa, tam je cesta. A mne je teraz oprávnene smutno, pri pohľade na fotky s jeho priateľkou. Sú šťastní. Dali sa dokopy asi pol roka potom, ako ma posledný krát volal k nemu na internát, že si spravíme pekný víkend. Nežiarlim, to nie, len mi je smutno. V priebehu dvoch rokov to bol už tretí chlapec, s ktorým som niečo začala, ale cúvla som a on si do pár mesiacov našiel trvalý vzťah. Ale ja sa budem pevne držať názoru, že keď to má prísť, tak to príde. Netreba to siliť. A je tak, ako má byť. No vždy pri počúvaní piesne I can´t help myself, si vážne nemôžem pomôcť a spomeniem si na neho. Nebol to ten pravý, ale navždy pre mňa ostane ten osudový.