Znášanlivosť bytia

Fíha. A za pár dní to bude rok, čo sú tí dvaja už šťastne spolu. Jasné, že im to prajem, ale občas si predstavím, že keby som spravila niečo inak, alebo on niečo inak...nie nie. Však ja sama vždy tvrdím, že všetko je tak ako má byť! Náhody neexistujú. Je to osud. A pritom to všetko bolo také...krásne, hm, neviem, či je to to pravé slovo. Mala som asi štrnásť rokov, keď som ho spoznala. Boli sme s kamarátkou riadne bláznivé, tárali sme sa po sídlisku kade tade, kým sme si nenašli to "naše miestečko", kde budeme vysedávať, keďže vtedy sa to ešte tak nenosilo, chodiť po krčmách alebo baroch. Obľúbili sme si jednu lavičku, z ktorej bol skvelý výhľad na ihrisko, kde hrávali od nás o pár rokov starší chlapci futbal. Nijako zvlášť kamarátske vzťahy sme s nimi neudržiavali, štrnásťročné dievčatá a šestnásťroční chlapci sa moc v obľube očividne nemajú. Pár krát sme na seba kričali, pár krát sa spolu rozprávali, proste také pubertiacke prvé platonické lásky. No tento chlapec bol iný, vyslovene drzý, nemala som ho rada, a to, že vyzeral naozaj dobre, to som si vtedy neuvedomovala. Raz sme stáli v bagetke spolu s kamarátkou a on sa predbehol, pch, pýtal si dva cheesburgery aj s tatárskou. Pamätám si to presne preto, lebo to povedal tak vtipne, že doteraz sa na tom smejem. A odvtedy vždy keď sme ho videli, sme si na to spomenuli a smiali sa. Prešiel prvý rok, prešiel aj druhý. Ja, konečne ako šestnásťročná, som mohla začať brigádovať oficiálne. V robote som bola už od marca, tak o to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som jeden večer, v prvý júlový týždeň, odchádzala z práce domov, a videla som tam JEHO. Prvé čo som spravila, že som utekala ku kamarátke domov, zazvonila som jej na zvonček, a keď otvorila, miesto pozdravu veta: Poprosím vás dva cheesburgery s tatárskou. Najprv smiech, no potom som jej objasnila, že ON robí tam kde ja. Dni ubiehali, a ja som si postupne uvedomovala, že ten chlapec sa mi páči. Každý večer pri odchode z roboty som sa odhodlávala ísť za ním, aspoň sa mu pozdraviť, ale nikde v sebe som nemohla naškrabať ani len za mak odvahy. On robil nočné, ja poobedné, a celý čas mal na ušiach slúchadlá, nevnímal okolo seba nič. A ja vždy keď som šla domov, tak som si nadávala, aká som hlúpa, že predsa pozdraviť sa mu je úplne normálne! Ale určite to poznáte a viete aké to je, byť prvý krát tak poriadne zamilovaný, keď jednoducho neviete čo s tým. A pieseň od Kelly Family - I can´t help myself, tú tiež zaiste poznáte všetci. Moja srdcovka. Neviem prečo to tak je, ale vždy mám jednu pieseň, ktorá sa viaže k mojej láske. Táto bola o ŇOM. Jeden neskorý augustový večer, keď som cítila, že čas sa mi kráti, a ON určite neostane brigádovať aj cez rok, som sa odhodlala a išla som za ním. Bol mierne zaskočený a celý červený, keď som prišla k nemu. Ale zlatý, rozprávali sme sa asi polhodinu (vôbec nám nevadilo, že nad nami bola kamera) a dal mi svoje ICQ (vtedy ešte nebol Fejsbúk), nech mu napíšem. Na druhý deň celá natešená som ho chcela vyhľadať a nič. To bolo akoby mi zlomil srdce. Urobil to zámerne? Alebo som sa pomýlila? Nevedela som, čo si o tom myslieť. Bola som nešťastná, ale prešlo to. Ako všetko. Asi rok na to, keď som si myslela, že v lete by mohol znovu brigádovať pri nás, som skúšala rôzne kombinácie ICQ čo mi dal, a zistila som, že jedno číslo bolo nesprávne. Buď som sa pomýlila ja pri zapisovaní, alebo on pri diktovaní. Osud?...